Na úvod by som rád konkretizoval, že sa v mojej eseji budem prevažne zamýšľať nad vybranými časťami z knihy. Tieto konkrétne časti budú tie, ktoré sme si bližšie analyzovali aj na seminároch a teda zdroje demokracie, prvá transformácia k demokratickému mestskému štátu (7-26 s.) a druhá transformácia: republikánstvo, reprezentácia a logika rovnosti (27-34 s.).
Autor hneď na začiatok čitateľa presúva do histórie a vysvetľuje mu, že už od staroveku sa ľudia zamýšľali nad politickým systémom, kde sú členovia istého územného zriadenia považovaní za politicky rovnocenných a majú moc spravovať svoje záležitosti. Táto odvážna myšlienka sa prvýkrát objavila v medzi Grékmi, najmä v Aténach, kde došlo k prechodu od vlády niekoľkých k vláde mnohých. Táto forma vlády ale bola spojená zákonite s Gréckymi mestskými štátmi polis. Tento nový a revolučný politický proces riadenia ale nemal dlhé trvanie a na dlho sa spoločnosti odmlčal. Toto politické zmýšľanie zmenilo pomyselnú politickú mapu aj na Apeninskom polostrove, kde chuť tejto myšlienky chceli ochutnať Rimania. Politické inštitúcie Rímskej republiky odrážali tradície malého mestského štátu, aj keď Rím expandovali do Európy a Stredozemia. Samotná demokracia ale mala od dnešnej podoby veľmi ďaleko a proces demokratizácie na území dnešného Talianska začal až v období renesancie. Všetko sa ale zmenilo počas transformácie štátov z mestských na národné. Jednou z hlavných príčin zmätku ohľadom významu demokracie v dnešnom svete je jej dlhá história a rôzne zdroje, z ktorých vychádza. To, čo dnes chápeme ako demokraciu, sa napríklad výrazne líši od predstavy Aténčanov v dobe Perikla. Každý si teda demokraciu vysvetľoval po svojom. Je teda náš pohľad na demokraciu správny? Prečo si myslíme, že držíme práve to žezlo pravdy a istoty, že práve tá naša „verzia“ je tá najsprávnejšia? Podrobný pohľad na demokratické ideály ukazuje, že existuje množstvo problémov, ktoré pravdepodobne nemajú konečné riešenie. Kritici demokracie sa delia do troch hlavných skupín: tí, ktorí ju odmietajú ako nežiaducu (napr. Platón), tí, ktorí ju považujú za nemožnú (napr. Robert Michels), a tí, ktorí ju chcú zachovať, ale majú k nej kritické výhrady. Paradoxom dnešnej doby je to, že môžeme byť len v tretej kategórii. Legálnou cestou proti štátnemu zriadeniu bojovať je nemožné. V rámci politickej korektnosti sa k tejto problematike vyjadrím nižšie, poprípade pre možnosť zlého vyloženia od čitateľa- vôbec. Autor sa neskôr zamýšľa nad samotnou etymologickou podstatou slova demokracia. Vláda ľudu je síce pojem krásny, no za to veľmi široký. Kto je ten ľud? Čo je to tá vláda? Prečo by mal vôbec ľud vládnuť? Tisíce rokov si nevieme odpovedať na tieto otázky aj keď demokracii či už vo vyššej alebo nižšej miere dávame stále v spoločnosti priestor. Stále nové a nové šance, ktoré si ale ľudia nevážia. Ľudia sa o vládu zaujímajú len do malej miery a preto mi je pre mňa nepochopiteľné, prečo by teda ľudia mali v plnej miere rozhodovať o budúcnosti štátu a národa. Pozrime sa len na výplod ulice. Len málo kto vie vymenovať ministrov, vysvetliť rozdiel medzi koalíciou alebo opozíciou alebo len správne zakrúžkovať číslo pri kandidátovi. Prečo by sme mali budúcnosť zveriť ľuďom, ktorí robia pri výbere kandidáta na čísle písmenko x a nevedia urobiť krúžok? Takýmto ľuďom zverujeme svoju budúcnosť a ich hlas zaváži. Dokonca si spomedzi takýchto ľudí môžeme vybrať aj svojich favoritov, ktorí nás budú reprezentovať v zákonodarných zboroch. Prečo len obyčajnú opravu poškodenej topánky zveríme do rúk odborníka ale riadenie štátu pod rúškom slobody zveríme nezodpovednému diletantovi? Samozrejme kritika demokracie tu stále bola a bude. Samotný autor poukazuje na fakt, že z historických prameňov sa dochovalo viac kritiky ako oslavných slov na adresu demokratického zriadenia. Samotná rovnosť ľudí bola pálčivý problém, ktorý už vtedy trápil hlavy veľkých filozofov. Ako chceme dosiahnuť rovnosť? Výber elity z mužskej populácie znel vtedy ako dobrý nápad. Skúsme ale pouvažovať nad dnešnou dobou. Už ku samotným voľbám časť populácie ani nepristúpi, čím sa sama odfiltruje. Nemali by sme túto filtráciu ale rozšíriť? Už samotná otázka zneje ako ostrá dvojsečná zbraň, no v dnešnej dobe je aktuálna. Prečo by sme od politického procesu rozhodovania, kto bude vládnuť a kto bude voliť nemali odstrániť ľudí, ktorým je tento proces ukradnutý? Prečo by sa do výberu kto bude voliť a kto bude volený nemali dostať len ľudia, ktorí sú aspoň na istej intelektuálnej úrovni a prinášajú pre štát isté hodnoty? Autor spomína: „ ten, kto sleduje len vlastný záujem, nemôže byť dobrým občanom: dobrý občan je ten, kto sa vo veciach verejných, vždy snaží o verejné dobro.“ Môžeme sa len v duchu zamyslieť, ktorý politik naposledy rozmýšľal aj ďalej ako za hranice Bratislavy…alebo buďme reálnejší…za hranice svojho nosa. Sľubovaná vláda mnohých je len ilúzia, ktorá zneje výborne na papieri. Vládneme len do momentu pokiaľ neopustíme volebnú miestnosť v ktorej sme hodili svoj hlas kandidátovi, ktorý sa na nás najkrajšie usmial a sľúbil tu najmenej nereálnu hlúposť, ktorú sľúbiť mohol. Po tom momente opäť vládne len malá skupinka ľudí zavretá v budove na konci republiky. Sledujú politici a najmä voliči všeobecný záujem? Politický život by mal byť podľa textu len akýmsi „rozšírením jeho osobnosti“ s čím s autorom úplne súhlasím. Dôležité avšak je, o akých ľuďoch hovoríme. Verejná politika by mala byť prirodzenou súčasťou nášho všeobecného záujmu. Ďalšia síce krásna no o to menej reálna fráza do dnešného sveta. Zvykli sme si na štandard demokracie a berieme ju za samozrejmosť. Čoho má človek dostatok a zaručenú kvantitu, to si človek necení. Čoho je na trhu dostatok to pre trh nemá vysokú hodnotu a komodita aká je demokracia stráca na hodnote každý deň. Jeden z princípov, ktorý autor vyzdvihuje je aj spoluúčasť ľudí pri tvorbe zákonov a nariadení. Vedieť sa zhromaždiť. Ďalšia predstava problému. Každý sa chceme vyjadriť ku problému no ako môže pri tvorbe náročnej zahraničnej politiky pomôcť napríklad (s najväčšou úctou ku povolaniu) vodiť autobusu? A kedy sme my ako občania naposledy vošli do parlamentu a kontrolovali ako sa narába s našimi verejnými financiami? Jedna z ďalších otázok, ktorú si môže čitateľ tejto eseje odpovedať sám pre seba…
V druhej časti výberu nášho textu Podľa Aristotela by k systému vlády, ktorý sa skladá z niekoľkých a mnohých, mohol byť pridaný aj tretí prvok: monarchický, teda vodca, ktorý by mal úlohu posilniť svoju moc. Úlohou republikánov je zostaviť ústavu, ktorá zohľadňuje a vyrovnáva záujmy jednotlivca, niekoľkých a mnohých, aby zabezpečila zmiešanú vládu demokracie, aristokracie a monarchie, pričom všetky tri prvky by mali pracovať pre dobro všetkých. Najzjavnejším konštitučným modelom bol rímsky systém s jeho konzuli, senátom a tribúnmi ľudu. Rím taktiež poskytol príklad rozkladu občianskej cnosti, keď sa republikánsky systém premenil na impérium, čo ukázalo, ako sa môže aj veľká republika zničiť. V 18. storočí sa k rímskemu modelu pridal britský systém, ktorý s monarchiou a oboma snemovňami inšpiroval republikánskych teoretikov, ako bol Montesquieu. Práve toto rozmýšľanie vidím ako jednu z ciest, ktorá by mohla zlepšiť naše zajtrajšky. Istá aristokracia s monarchom, ktorí sú od mala vedení k tomu, že raz budú vládnuť a vedia, že pre to aby ostali na svojich „teplých“ pozíciách musia prinášať pre ľud dobré rozhodnutia a hodnoty. Autor spomína fakt, že sa v 18. storočí sa taktiež objavila deformácia radikálneho republikánstva, ktorá bola v niektorých ohľadoch v rozpore so staršou tradíciou. Kým staršia verzia sa dala nazvať aristokratickým republikánstvom, novšia kládla dôraz na demokratický prvok v ústave republiky. Myslím, že návrat ku viac aristokraticky zmýšľajúcou demokraciou môže prniesť pre spoločnosť (len) benefity. Aristokratickejší prístup možno nájsť u Aristotela, Guicciardiniho a politikov renesančnej Florencie, zatiaľ čo demokratickejší smer je viditeľný u Machiavelliho, radikálnych Whigov a Thomasa Jeffersona. Podľa aristokratického republikána by mal ľud dôležitú, ale obmedzenú úlohu vo vláde, pretože vyvoláva viac obáv než dôvery a s tým sa mi nedá nič iné len súhlasiť. Funkciou ľudu nie je vládnuť, ako to bolo v Aténach, ale skôr vyberať vodcov, ktorí budú schopní spravovať politické zriadenie v záujme spoločnosti. Výber najlepších jedincov pre vládnutie bude nesmierne ťažký ale o to prospešnejší. Otázkou však zostáva, ako identifikovať týchto prirodzených aristokratov a zabezpečiť, aby plnili svoju úlohu vo vláde. Vybrať pomyselnú elitu zo spoločnosti bude náročné ale prospešné. Neustály kolotoč politikov, ktorí hľadia len vlastné záujmy a na naplnenie vlastnej peňaženky- veď predsa o 4 roky tam už nemusia byť. Monarcha, ktorý vie, že keď sa nechce stať obeťou revolúcie, tak musí so svojou aristokraciou vládnuť spravodlivo a rozvážne. Myslím, že naša demokracia sa bude ešte vyvíjať a vzhľadom na súčasnú nestabilnú situáciu u nás ale aj vo svete je najvyšší čas na prehodnotenie istých názorov a postojov v prospech (hádam svetlejšej) budúcnosti.
Pridaj komentár