Úvod do výziev dnešnej reality

Je nespochybniteľným faktom, že žijeme v turbulentných časoch poznačenými bezprecedentnými politickými, ekonomickými a spoločenskými krízami, geopolitickými tenziami a dynamickými dôsledkami rapídnej globalizácie a kapitalistického modelu novodobých liberálnych demokracií. Inými slovami táto dichotómia prehĺbila ekonomické nerovnosti, technologický pokrok prináša nové hrozby pre súkromie a individuálnu autonómiu a vzostup populizmu narušuje dôveru v demokratické inštitúcie.

Tieto faktory neustále v rôznych podobách a intenciách  zasahujú do sfér vplyvov nášho každodenného života. Agresívna mašinéria ruskej vojny proti Ukrajine, nehumánny konflikt medzi Izraelom a Palestínou, ekonomická, hospodárska a energetická kríza, neutíchajúce výzvy migračnej krízy, vzostup hrozieb umelej inteligencie a nespočetného množstva revolučných technologických vymožeností, doznievajúce dopady globálnej pandémie COVID-19, nepredvídateľné výzvy klimatickej krízy, potencionálne trenice na geopolitickej šachovnici, prerozdelenie mocenských vplyvov v kontexte novodobého usporiadania v sfére medzinárodných vzťahov, vzostup extrémizmu, autoritárskych tendencií a vplyvov reakcionárskeho populizmu a zarážajúci stav politickej a sociálnej atmosféry, ktorá sa utápa v extrémnej politickej polarizácii, fragmentácii, dehumanizácii a kríze duševných a medziľudských vzťahov. Tieto prekrývajúce elementy sú len delikátnym výberom z extenzívneho a potencionálne nevyčerpateľného listu turbulencií dnešnej žitej reality kde nájdenie rovnováhy medzi individualitou a potrebou sociálnej súdržnosti zostáva neustálym bojom a kardinálnym osudom.     

Tieto razantné udalosti ovplyvňujú dianie vo svete, prinášajú veľkú smršť neistoty a otázok, no v prvom rade ovplyvňujú istý ideál a usporiadanie hodnotových sfér demokratických spoločností. Slovenská republika v kontexte týchto globálnych a univerzálnych kríz nie je žiadnou výnimkou. Avšak, v rámci obsahovej štruktúry tohto článku musíme mať predovšetkým na zreteli reflexiu vnútorného statusu quo Slovenska, ktorý k týmto krízam dlhodobo prináša ďalšiu vrstvu rozporov, či už na hodnotovej, politickej, ekonomickej, alebo spoločenskej úrovni. 

Erózia dôvery

V rámci týchto úvah, sú hodnotové elementy fundamentálnych demokratických princípov založených na garancii občianskych slobôd, spravodlivosti, tolerancie a dôvery medzi občanmi, značne ovplyvnené už spomínanými fenoménmi. Na tomto mieste je dôvera navyše jedným zo základných pilierov našich demokratických režimov a konceptu sociálneho kapitálu. Práve spomenutá dôvera bude v tejto práci dôležitý element, cez ktorý je možné determinovať a skúmať úroveň sociálneho kapitálu. Pre účel tejto práce môžeme považovať tieto koncepty za identické v ich nevyhnutnom zmysle pre demokratickú spoločnosť. 

Podľa úvah mnohých teoretikov je dôvera jedným z fundamentálnych elementov spolupráce medzi jednotlivcami a kolektívneho blahobytu, zároveň vyššia miera dôvery sa vyznačuje vyššou životnou spokojnosťou, občianskou participáciou, sociálno-ekonomickou prosperitou a lepším riadením demokratických inštitúcii a verejných záležitostí. [1] [2] [3] 

Zároveň dôvera a jej základné typológie spoločenskej a inštitucionálnej dôvery tvoria základ konceptu sociálneho kapitálu, ktorý označuje sociálne prepojenia a kolektívne hodnoty, ktoré podporujú reciprocitu, dôveru a spoluprácu v spoločnosti.[4] Koncept sociálneho kapitálu a faktor dôvery zostáva v spoločenskom živote v dôsledku súčasných okolností ako veľká téma, keďže oba tieto spoločenské konštrukty predstavujú nevyhnutný prvok súdržnosti, blahobytu, stability demokratickej vlády a rôznych hodnôt a noriem v rámci spoločností. 

Každopádne podľa najnovších pozorovaní z dielne Edelman Trust Barometer poukazuje na deficit globálneho indexu dôvery z roku 2024 s výsledkom, ktorý predstavuje pošramotený obraz dôvery a zároveň historické minimum reflektujúce paradoxnú spoločenskú situáciu kde vidíme na jednej strane éru prosperity, ale na druhej strane hrozí, že problémy s dôverou prehĺbia spoločenskú nestabilitu a povedú k politickej polarizácii, ktoré zanechajú ďalekosiahle dôsledky.[5] Je dôležité povedať, že pokles dôvery nie je v jednotlivých regiónoch sveta jednotne rozložený, no zdá sa aj z mnohých iných pozorovaní, že ide o negatívny a zhoršujúci sa globálny trend.

Diskurz ohľadom dôvery a sociálneho kapitálu na Slovensku

Pre kontext tohto článku je nosné sústrediť sa na prostredie Slovenska kde existuje domnienka, že v krajine chýba primeraná úroveň dôvery a je možné usúdiť, že slovenská spoločnosť sa nachádza v  pretrvávajúcom diskurze nedôverčivej krajiny, alebo krajiny s prebiehajúcou krízou dôvery,[6] v súvislostiach vplyvov rôznych spoločenských transformácii a kríz. Je podstatné zdôrazniť, že v aktuálnej slovenskej akademickej sfére a spoločenskom diskurze absentujú relevantné a dlhodobé poznatky ohľadom dôvery,  sociálneho kapitálu a jeho význame pre spoločnosť, ktorý je nenahraditeľný v mnohých oblastiach. 

Každopádne v súvislostiach prebiehajúcich kríz a výziev posledných rokov, akými bola napríklad globálna pandémia ochorenia COVID-19, môžeme vidieť istý vzostup akademických a odborných štúdii aj v kontexte Slovenska, ktoré sa snažili do istej miery vykresliť aktuálnu situáciu ohľadom týchto dôležitých konceptov.[7] [8] Závery týchto štúdii nám môžu napovedať, že v rámci spoločenskej dôvery pozorujeme viacero trendov najmä v intenciách dlhodobo pretrvávajúcich nízkych hodnotách v rámci spoločenskej dôvery, ktorá ostala aj v súvislosti s pandémiou ochorenia COVID-19 veľmi nízka čo nám môže evokovať aj nízku mieru sociálneho kapitálu. S týmto súvisia najmä výsledky inštitucionálnej dôvery, ktoré poukázali na podstatne nízke čísla dôvery v kľúčové inštitúcie ústavného systému čo súvisí s kontextom mocenského systému a kontinuálnou politickou nestabilitou, systémovou korupciou, a taktiež politickou a spoločenskou polarizáciou. Každopádne kľúčové je spomenúť časový rámec pandémie ochorenia COVID-19, ktorý tieto problémy ešte väčšmi prehĺbil a podlomil dôveru v kľúčové inštitúcie (vláda, parlament) a elity (premiér, prezidentka) na najnižšie pozorované hodnoty za posledné roky. 

Výsledky takýchto pozorovaní jednoznačne poukazujú na to, že takéto negatívne ukazovatele našu spoločnosť jednoznačne ohromili v rozmeroch rozvratu politickej situácie a excesov najvyšších autorít, ktoré prispeli k vyššej miere nedôvery, polarizácie, utiekaniu sa k šíreniu nepravdivým informáciám a napokon, k najväčšej kríze, ktorú naša spoločnosť v nedohľadnom čase zažila. Tieto udalosti taktiež môžeme reflektovať na dynamiku politického vývoja, ktorý viedol k rozpadu vládnej štruktúry a predčasným voľbám. To svedčí o tom, že stabilné vládnutie vyžaduje elementárnu úroveň vzťahov a dôvery, a ak chýba hrozí rozkol a napokon rozvrat. 

Je viac než relevantné domnievať sa, že tieto mnohonásobné dopady budú ešte dlho zanechávať citeľné dôsledky na ľudských životoch a spoločenskej štruktúre, ktorých zmiernenie je v súvislosti s preukázanou a signifikantne nízkou mierou dôvery a sociálneho kapitálu v nedohľadne. Naštrbené hodnoty v zmysle inštitucionálnej alebo medziľudskej dôvery, čiže v tomto kontexte indikátorov sociálneho kapitálu, pretrvávali pred pandémiou ochorenia COVID-19 a počas nej zažili pokles z dôvodu jej nezvratných dopadov. Tieto súvislosti stáli za zrodom aktuálnej atmosféry kde vidíme ohromenú a polarizovanú spoločnosť, nárast extrémistických postojov, populizmu, odklonu od liberálno- demokratických hodnôt, a tápanie v hľadaní vlastnej identity v čoraz turbulentnejšom sociálnom a politickom kontexte. To všetko je poznačené aj mierou dôvery a sociálneho kapitálu, ktorá ostáva ešte nižšia a zanecháva rany na našej spoločnosti, ktorých dôsledky ešte nemôžeme ani len do plnej miery odhadnúť.

V každom prípade tieto výsledky odzrkadľovali najmä dopady globálnej pandémie ochorenia COVID-19, no ako bolo spomenuté v úvode tohto článku svet a slovenská spoločnosť stojí na križovatke nových bezprecedentných kríz, ktoré môžu svojimi vplyvmi túto už beztak naštrbenú situáciu rapídne transformovať. 

Aktuálna situácia a výzvy ohľadom demokracie 

Z predošlých zistení je na mieste povedať, že slovenská spoločnosť bezpochyby potvrdzuje spomínaný a nelichotivý naratív nedôverčivej krajiny. Čo je ale v poslednom čase omnoho horšie, je vykreslenie situácie ohľadom aktuálnej spoločenského a politického diania odzrkadľujúceho stav fundamentálnych demokratických ideálov, ktoré idú ruka v ruke s princípmi dôvery a sociálneho kapitálu. Tu musíme spomenúť, že dôvera, rovnako ako sociálny kapitál, vnáša rôznorodé individuálne a kolektívne benefity do našich spoločností. V tomto zmysle môžeme interpretovať aj K. Newtona,[9] ktorý apeluje na dôveru ako na hlavnú zložku sociálneho kapitálu, ktorý je nevyhnutnou predispozíciou sociálnej integrácie, ekonomickej účinnosti, prosperity a stability demokratických spoločností. Život bez hodnôt týchto konceptov, alebo v ich absencii by  bol neznášanlivý a s najväčšou pravdepodobnosťou nemožný. Napokon vďaka týmto konceptom môžeme naplno využívať silu slobody, dobrej vôle, inteligencie, sociálnej integrácie, harmónie a spolupráce ,ktoré uľahčujú a definujú život a hodnoty demokratickej spoločnosti,[10] ktoré zároveň reflektujú aj tradíciu a hodnotové rámce humanizmu. Preto je relevantné usúdiť, že dôvera je rovnako ako demokracia cennou hodnotou, ktoré možno považovať za istý spoločenský benefit. 

Každopádne týmto smerujeme k úvodu v ktorom bolo naznačené, že takýto spoločenský benefit v zmysle demokratickej spoločnosti naplnenej hodnotami dôvery a sociálneho kapitálu sa na globálnej úrovni rozpadáva a čelí mnohým prekážkam. Takéto postoje reflektuje aj napríklad mimovládna organizácia GLOBSEC[11] ktorá rámcuje obavy, alebo skôr výzvy, ktoré svojou podstatou podnecujú najmä rozmery neutíchajúcej ruskej agresie a vnútropolitické boje, ktoré prispievajú k nízkej úrovni dôvery vo verejné inštitúcie, a zároveň je veľkou prekážkou silná náklonnosť k manipulatívnym postojom, ktoré podkopávajú demokraciu, odolnosť spoločnosti a sociálnu súdržnosť čo podnecuje zraniteľnosť voči hospodárskym, politickým a sociálnym zmätkom.

Ak sa ale znova raz zameriame na slovenskú spoločnosť, tieto obavy a trendy odzrkadľujú politické a sociálne dianie posledných mesiacov, ktoré zdá sa spomínaná globálna pandémia ochorenia COVID-19 a jej dôsledky do istej miery naštartovali do nelichotivých rozmerov. 

Podľa najnovších zistení ohľadom stavu demokracie a právneho štátu na Slovensku pozorujeme stagnáciu progresu v kontexte súdneho systému, protikorupčných rámcov a dokonca nebadáme žiaden pokrok v oblastiach mediálneho prostredia s čím súvisí aj obava o slobodu prejavu a dostupnosť informácií, ďalšou oblasťou je súvislosť s kontrolou a deľbou moci kde vidíme tendencie skôr moc uzurpovať, a napokon vidíme regres rámca podporujúceho občiansku spoločnosť a systémové ohrozenie otázky ľudských práv, napríklad v kontexte démonizácie LGBTI skupín.[12] Táto súhra jednoznačne vytvára rámec, ktorý ohrozuje fundamentálne elementy demokracie na Slovensku. K týmto elementom musíme zaradiť aj ďalšie vývojové trendy, ktoré znova poukazujú na negatívne konotácie. Jedná sa najmä o nestabilnú správu vecí verejných, ktorá odzrkadľuje najmä už spomínaný pád vlády a najmä bezprecedentné podkopávanie transatlantických väzieb Slovenska a spomínaných elementov demokracie čo graduále prispelo k nízkej dôvere vo verejné inštitúcie a negatívne vnímanému poklesu podpory pre Ukrajinu a podpory členstva v štruktúrach Európskej únie (EÚ) a Organizácie Severoatlantickej zmluvy (NATO) s čím súvisia škodlivé dezinformačné naratívy v rôznych oblastiach a podobách, a nakoniec očividné odmietanie názorov, že liberálna demokracia je pre našu spoločnosť prospešná.[13]

V podobnom duchu môžeme interpretovať aj výsledky nedávneho Eurobarometra[14] z jesene 2023 v ktorom je vidieť, že o niečo viac ako polovica Slovákov je nespokojná s tým, ako u nás funguje demokracia, čo odráža už mnohokrát spomínané problémy vojny proti Ukrajine, vývoj na geopolitickej úrovni, ,migračné sentimenty, ekonomický vývoj a politickú situáciu, ktoré podnecujú neistoty a podkopávajú aj spomínané hodnoty dôvery. Tieto dáta poukázali už aj na fakt, že Slovensko po predčasných parlamentných voľbách a úradníckej vláde, ktorým predchádzali spomínané politické,  spoločenské a globálne excesy má novú vládu. Paradoxne vývoj dôvery vo Vládu Slovenskej republiky kopíruje vývoj dôvery občanov v parlament, ktoré poukazujú na zlepšenie úrovne dôvery v tieto kľúčové inštitúcie,[15] no treba zohľadniť fakt, že takýto vývoj je podľa mnohých pozorovaní bežný a pri dynamike a neistote aktuálneho spoločenského, globálneho a vnútropolitického vývoja nemôžeme očakávať rapídne zlepšenie. Práve naopak tieto neustále objavujúce sa informácie len podporujú zvýšenú ohrozenosť demokracie, ktorú sme interpretovali skôr skrz nazeranie na spomínané štúdie a pozorovania ohľadom erózie dôvery vis a vis sociálneho kapitálu v našom spoločenskom priestore. 

Bohužiaľ pri našom ďalšom bádaní teórie a praxe sociálneho kapitálu a dôvery ako fundamentov dôvery narážame aj napriek už spomínaným negatívnym trendom na čoraz viac trecích línii s slovenskej spoločnosti. Narážame na ďalší aspekt, ktorý úzko súvisí s pozorovanými konceptmi. Na Slovensku môžeme vidieť podľa najnovších dát z dielne Sociologického ústavu Slovenskej Akadémie Vied (SAV),[16] že zhruba jedna štvrtina populácie je signifikantne ovplyvnená veriť dezinformáciám a ťažkým konšpiratívnym naratívom, najmä o stále kľúčových témach ako globálna pandémia COVID-19, vedecké fakty, sprisahania, konšpirácie ohľadom protizápadných sentimentov a kľúčové postoje ohľadom Ruska a agresie voči Ukrajine. Bohužiaľ z týchto pozorovaní môžeme vyčítať aj smutný fakt, že slovenskí respondenti ohľadom spomínaných konšpiračných teórii ukazujú najväčší podiel súhlasu so skupín krajín V4 (Slovensko, Česko, Poľsko, Maďarsko).[17] To len podčiarkuje problém s inklináciou slovenskej spoločnosti veriť konšpiračným teóriám a klamstvám. S týmto faktom následne súvisí aj zistenie, že čítanie a spoliehanie sa na takéto zdroje médií vedie k znižovaniu dôvery v inštitúcie a podnecuje k polarizácii spoločnosti.[18] Tieto skutočnosti vedú až k zisteniam, že občania Slovenska najviac veria konšpiračným správam a dezinformáciám v európskom regióne; čo poukazuje na obrovský spoločenský problém a príčinu morálnych obáv o piliere demokratickej spoločnosti.[19]

V tomto bode je jedným z kritických ukazovateľov vzdelanie, mediálna a informačná gramotnosť, ktorá signifikantne zlepšuje kritické myslenie, tieto ukazovatele  bezprostredne súvisia s dôverou, stabilitou a odolnosťou demokratických spoločností a pomáhajú bojovať proti vyššie spomínaným škodlivým manipulatívnym naratívom a dezinformáciám.[20] Každopádne napríklad nedávne výsledky slovenských žiakov v medzinárodnom testovaní (PISA) poukazujú na funkčnú negramotnosť čo poukazuje na riziko manipulácie a vyššej tendencie inklinovať k dezinformáciám,[21] čo v konečnom dôsledku bezprecedentne ohrozuje samotné demokratické piliere a napokon aj dôveru a sociálny kapitál.

Každopádne musíme uznať, že za inklináciou k týmto negatívnym ukazovateľom je vždy komplexné prepojenie a súhra skúsenosti, sociálnej a ekonomickej klíme, politickoideologických preferencií, ako aj aktuálnym fenoménom a mimoriadnym krízovým situáciám v kontexte geopolitickej situácie a sfér vplyvov globalizovaného sveta, ktorých konkrétne dôsledky a trajektórie nemôžeme ani len zďaleka predvídať. 

Záver a orientácia na budúcnosť

Je nevyhnutnosťou konštatovať, že aktuálny vývoj ohľadom spojených nádob demokratických pilierov, dôvery a sociálneho kapitálu pozorujeme negatívne globálne trendy označované rôznymi naratívmi s negativistickým podtónom ako: erózia dôvery, kríza dôvery, národná tragédia, alebo spoločnosť nedôvery, ktoré indikujú ohrozenie politickej, sociálnej a ekonomickej štruktúry krajiny a taktiež dôležitosť praxe sociálneho kapitálu a dôvery. Tomuto vývoju sa podľa spomínaných ukazovateľov a pozorovaní nevyhla ani slovenská spoločenská štruktúra, ktorá sa aktuálne topí v naštrbenej súdržnosti a vzťahu k fundamentálnym demokratickým pilierom.  V každom prípade akokoľvek nazveme tento fenomén je očividné, že dôvera a sociálny kapitál klesá. Klesá medzi ľuďmi, medzi ľuďmi a ich vládami a radom spoločenských inštitúcií, v sférach médií, domácej politiky a napokon aj v najbližších komunitách.  

Na tomto mieste sa nejeden kritický hlas môže relevantne dožadovať odpovede na otázku,  či je možné z týchto negatívnych mantinelov komplexnosti dnešného spoločenského sveta vystúpiť. Aktuálne správy napríklad aj o stave duševného zdravia v slovenskej spoločnosti  odzrkadľujú jej stav a poukazujú na nespokojnosť, strach, obavy, inklináciu k nenávisti, pocitu bezmocnosti, nezáujmu, vulgarizácii a podriadeniu sa manipulácii.[22] Tieto ukazovatele  v kombinácii a súhre so škodlivými a komplexnými dopadmi sociálnych sietí a potencialitami novodobých technológii v podobe umelej inteligencie, osamelosti a sociálnej izolácie od komunít a spoločenských pilierov,[23] neposkytujú najlepšie vyhliadky do budúcna. Ak k tomu prirátame spomenuté faktory ohrozenia a rozvratu demokracie ilustrované v tomto článku musíme definitívne uznať, že naša spoločnosť sa nachádza v neistote, polarizácii, no najmä hlbokom úpadku sociálneho kapitálu, dôvery, erózie demokracie a medziľudských vzťahov. 

Každopádne je relevantné domnievať sa, že v mozaike aktuálnych spoločenských turbulencií bude nevyhnutným krokom v budúcnosti pokračovať v rozširovaní znalostí a skúmaniu týchto konceptov vo svetle rôznorodých fenoménov a výziev, ktoré jednoznačne poznačujú naše spoločnosti v rôznych smeroch, no práve vďaka budovaniu sociálneho kapitálu a dôvery môžu byť zmiernené. V tomto bode k záveru môžeme načrtnúť štúdiu, ktorá  vidí obnovu dôvery a sociálnej súdržnosti, čiže aj sociálneho kapitálu prijatím niekoľkých konkrétnych rámcov, ktoré by jednoznačne mohli pomôcť aj slovenskému kontextu vymaniť sa zo spleti spomenutých negatívnych a destabilizujúcich dôsledkov a obáv. Podľa Kristen M. Lord [24] by definovanie takýchto rámcov malo zahŕňať uistenie, že politické inštitúcie sú efektívne a užitočné pre spoločnosť s čím súvisí aj vidina lídrov, ktorí pracujú pre väčšie dobro, a nie na úkor seba, čím by sa posilnila a ukotvila zodpovednosť a transparentnosť procesov bez hrozby korupcie, nemenej dôležitá je implementácia občanov do riešenia komunitných a spoločenských problémov, s čím ide ruka v ruke posilnenie sociálneho začlenenia bez rizika diskriminácie, zaujatosti a ohrozenia fundamentálnych ľudských práv a pilierov demokracie.

Nakoniec rozvojom a podporou iniciatív, ktoré budujú dôveru môžeme vytvárať základné piliere, ktoré prispievajú k väčšej dôvere, no teória a prax dôvery a sociálneho kapitálu na Slovensku poukazuje, že vidina týchto mechanizmov pri aktuálnych výzvach bude nesmierne ťažkou prekážkou. 

Toto posolstvo môžeme považovať za signifikantne dôležité, pretože ak stratíme víziu a nádej obnovy demokratických ideálov, ľudskosti a udržania dôvery riskujeme, že naše spoločnosti budú čeliť ďalším a čoraz väčším krízam, kde bude absencia reciprocity, vzájomnej dôvery a sociálneho kapitálu narúšať a ohrozovať prosperitu, sociálnu harmóniu a napokon aj ľudské životy.

---

Zdroje:

[1] PUTNAM, R.: Bowling alone: America’s declining social capital. In :Journal of Democracy 6(1)/ 1995, s. 65-78.

[2] VAN DER MEER T. W. G., & ZMERLI, S. : The deeply rooted concern with political trust. In :ZMERLI, S., & VAN DER MEER, T.W.G. (eds.): Handbook on political trust. Edward Elgar Publishing, 2017, s. 1- 19.

[3] CASTIGLIONE, D., VAN DETH, J. W., WOLLEB, G. (eds.): The handbook of social capital. Oxford: Oxford University Press on Demand, 2008.

[4] PUTNAM, R.: Bowling alone: America’s declining social capital. In :Journal of Democracy 6(1)/ 1995, s. 65-78.

[5] EDELMAN.: 2024 Edelman Trust Barometer. [online], [cit. 25/03/2024]. Dostupné na internete :<https://www.edelman.com/news-awards/2024-edelman-trust-barometer>

[6] GREŽO, M. (ed.): Kríza dôvery: Teória a výskum. Bratislava: IRIS-Vydavateľstvo a tlač s.r.o, 2020.

[7] Pozri napríklad: PETRUŠ, A.: Dopady pandémie COVID19 na sociálny kapitál a dôveru na Slovensku (bakalárska práca). Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, 2023. [online], [cit. 25/03/2024]. Dostupné na internete:<https://opac.crzp.sk/fn=detailBiblioFormChildM1A1C0&sid=9CB04A0EB3E2DA9147988C0E204E&seo=CR ZP-detail-kniha>

[8] MRVA,M.: Dôvera alebo obavy? Súvislosti ochoty dodržiavať protipandemické opatrenia na Slovensku. [online], [cit. 25/03/2024]. Dostupné na internete:<https://www.sav.sk/journals/uploads/02101612MRVA_Dovera_alebo_obavy_Suvislosti_ochoty_dodrziavat_pro tipandemicke_opatrenia_na_Slovensku_1_2023.pdf>

[9] NEWTON, K.: Trust, social capital, civil society, and democracy. In : International political science review. 22(2)/ 2001, s. 201-214.

[10] WARREN, E.M.: What kinds of trust does a democracy need ? Trust from the perspective of democratic theory. In : ZMERLI, S., & VAN DER MEER, T.W.G. (eds.) : Handbook on political trust. Edward Elgar Publishing, 2017, s. 33-53.

[11] GLOBSEC.: GLOBSEC Trends 2023: United we (still) stand . [online], [cit. 25/03/2024]. Dostupné na internete : <https://www.globsec.org/what-we-do/publications/globsec-trends-2023-united-we-still-stand>

[12] THE CIVIL LIBERTIES FOR EUROPEAN UNION (LIBERTIES).: Governments Shrug Off Democratic Oversight: EU Rule of Law Report By 37 NGOs. [online], [cit. 25/03/2024]. Dostupné na internete :<https://dq4n3btxmr8c9.cloudfront.net/files/oj7hht/Liberties_Rule_Of_Law_Report_2024_FULL.pdf>

[13] GLOBSEC.: GLOBSEC Trends 2023: United we (still) stand . [online], [cit. 25/03/2024]. Dostupné na internete : <https://www.globsec.org/what-we-do/publications/globsec-trends-2023-united-we-still-stand>

[14] EUROPEAN UNION.: Standard Eurobarometer 100 – Autumn 2023. [online], [cit. 25/03/2024]. Dostupné na internete :< https://europa.eu/eurobarometer/surveys/detail/3053>

[15] EUROPEAN UNION.: Standard Eurobarometer 100 – Autumn 2023. [online], [cit. 25/03/2024]. Dostupné na internete :< https://europa.eu/eurobarometer/surveys/detail/3053>

[16] SLOVENSKÁ AKADÉMIA VIED (SAV).: POMER PRIAZNIVCOV A ODPORCOV KONŠPIRÁCIÍ V SLOVENSKEJ SPOLOČNOSTI. [online], [cit. 25/03/2024]. Dostupné na internete :<https://www.sav.sk/index.php?lang=sk&doc=services-news&source_no=20&news_no=11725>

[17] SLOVENSKÁ AKADÉMIA VIED (SAV).: PRÍVRŽENCI KONŠPIRÁCIÍ V KRAJINÁCH V4 NIE SÚ ROVNAKÍ, DÔLEŽITÚ ÚLOHU ZOHRÁVAJÚ POLITICKÉ PREFERENCIE. [online], [cit. 25/03/2024]. Dostupné na internete : <https://www.sav.sk/?lang=sk&doc=services-news&source_no=20&news_no=11756>

[18] HAJDU,D., KLINGOVÁ, K.: Vnímanie demokracie a konšpirácií na Slovensku. [online], [cit. 25/03/2024]. Dostupné na internete :< https://www.globsec.org/publications/vnimanie-demokracie-a-konspiracii-naslovensku/>

[19] INSTITUTE FOR STRATEGIC DIALOGUE (ISD). : On Facebook, Content Denying Russian Atrocities in Bucha is More Popular than the Truth. [online], [cit. 25/03/2024]. Dostupné na internete :< https://www.isdglobal.org/digital_dispatches/on-facebook-content-denying-russian-atrocities-in-bucha-is-morepopular-than-the-truth/>

[20] 0 LORD,M,K., VOGT,K.: Strengthen Media Literacy to Win the Fight Against Misinformation. [online], [cit. 25/03/2024]. Dostupné na internete :<https://ssir.org/articles/entry/strengthen_media_literacy_to_win_the_fight_against_misinformation>

[21] SME.: Slovenskí žiaci v medzinárodnom testovaní prepadli. Drucker označil výsledky za národnú tragédiu. [online], [cit. 25/03/2024]. Dostupné na internete :< https://domov.sme.sk/c/23252890/vysledky-slovenskychziakov-v-merani-pisa-2022-su-tragicke-vyhlasil-drucker.html>

[22] JÁNOŠOVÁ, S.: Slovensko – krásna krajina plná nešťastných ľudí (komentár). [online], [cit. 25/03/2024]. Dostupné na internete :< https://komentare.sme.sk/c/23298613/slovensko-krasna-krajina-plna-nestastnych-ludikomentar.html>

[23] SHULSKY, A.: Budeme čoraz osamelejší ? In: Týždeň. 1. marec 2024, s. 26-27.

[24] LORD,M, K.: Six Ways to Repair Declining Social Trust. [online], [cit. 25/03/2024]. Dostupné na internete :< https://ssir.org/articles/entry/six_ways_to_repair_declining_social_trust#>

Počas ľudskej histórie existovali skupiny ľudí, ktoré cestovali, aby našli „zelenšie pláne“ alebo unikli pred nebezpečenstvom. Tieto osoby neboli špecificky definované až do druhej svetovej vojny, ktorá vytvorila jednu z prvých novodobých utečeneckých kríz. Po skončení vojny bolo veľa ľudí vysídlených zo svojho domova a vyskytli sa na miestach, kde by si to ani nepredstavili. Nachádzanie príbuzných a rodín sa začalo pomaly. Neexistovali žiadne záruky, že sa hľadané osoby bezpečne nájdu alebo sa dostanú domov. Svetové spoločenstvo sa v polovici 20. storočia začalo venovať tejto téme. Prvým z krokov bola Všeobecná deklarácia ľudských práv z roku 1948, ktorá stanovila základné práva, ktoré by mala mať každá ľudská bytosť. Otázka utečencov nemala konkrétne riešenie až do Dohovoru o právnom statuse utečencov z roku 1951 a neskoršie upravená Protokolom z roku 1967. Tieto dohody medzi štátmi znamenali začiatok medzinárodného práva o utečencoch. Na základe Konvencie z roku 1951 začali vznikať aj iné regionálne dohovory o právach utečencov. 

Podľa Dohovoru z roku 1951 sa utečenec definuje ako jednotlivec, ktorý sa nachádza mimo vlastnej krajiny alebo obvyklého pobytu a ktorý sa nemôže alebo nechce vrátiť kvôli opodstatnenému strachu z prenasledovania, rasových,  náboženských, národnostných, politických dôvodov alebo z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine.[1]

Táto definícia ukazuje, že osoba potrebuje niekoľko kvalifikačných podmienok, aby mohla byť považovaná za utečenca. Prvou je prítomnosť mimo domovskej krajiny; po druhé  je to opodstatnený strach z prenasledovania (hrozba z ujmy nie je dostatočným dôvodom pri absencii diskriminačného prenasledovania); a tretia  neschopnosť ochrany vlastného štátu pred obávaným prenasledovaním . Pojem utečenec mal od začiatku za cieľ vylúčiť vnútorne vysídlené osoby, ekonomických migrantov, obete prírodných katastrof a osoby, ktoré utekajú pred násilným konfliktom, ale nepodliehajú prílišnej diskriminácii rovnajúcej sa prenasledovaniu. Utečenec nemá rovnaký význam ako žiadateľ o azyl. Vysoký komisár OSN pre utečencov opisuje žiadateľa o azyl ako niekoho, kto o sebe hovorí, že je utečenec, no jeho žiadosť ešte nebola definitívne vyhodnotená. Ak dôjde k masovému pohybu utečencov, zvyčajne v dôsledku konfliktu, dôvody na útek sú zrejmé a nie je kapacita na individuálne rozhovory, takéto skupiny sú často vyhlásené za utečencov „prima facie“ čo podľa práva znamená, že na prvý pohľad existuje dostatok dôkazov na podporu prípadu v akomkoľvek smere.[2]

Podľa Dohovoru z roku 1951 môžu byť niektorí jednotlivci vylúčení alebo môžu mať ukončovacie doložky o statuse utečenca. Článok 1D vylučuje osoby, ktoré v čase Dohovoru z roku 1951 už dostávali ochranu alebo pomoc od iného orgánu alebo agentúry OSN. Tento článok sa väčšinou vzťahoval na Kórejčanov, ktorí dostávali pomoc od Agentúry OSN pre obnovu Kórey (UNKRA) a Palestínčanov, ktorým sa venoval Úrad OSN pre Palestínskych Utečencov na Blízkom Východe (UNRWA). Aj napriek tomu ľudia palestínskeho pôvodu, ktorí žijú v oblastiach, kde pôsobí UNRWA, majú stále nárok na štatút utečenca podľa Dohovoru z roku 1951 v odseku 143.

Okrem toho článok 1(F) vylučuje zo statusu utečenca jednotlivcov (I.), ktorí spáchali zločin proti mieru, vojnový zločin alebo zločin proti ľudskosti, ako je to definované v medzinárodnom práve vypracovaným s cieľom zabezpečiť jasnosť v pojmoch, (II.) spáchali závažný nepolitický trestný čin mimo krajiny útočišťa pred jeho prijatím do tejto krajiny ako utečenca, (III.) boli vinní zo skutkov, ktoré sú v rozpore s cieľmi a zásadami Spojených Národov. Podľa článku 1C Dohovoru z roku 1951 môžu utečenci stratiť svoje postavenie šiestimi ukončovacími doložkami, pričom prvé štyri sú zmenami situácie, ktorú jednotlivec urobil sám. Prvým (1) je dobrovoľné opätovné žiadanie národnej ochrany; (2) dobrovoľné opätovné získanie štátnej príslušnosti; (3) získanie nového občianstva; a (4) dobrovoľné opätovné usadenie sa v krajine, kde sa vyskytovala obava prenasledovania. Ďalšie dve doložky, článok 1C ods. 5 a 6, hovoria, že jednotlivec nemá nárok na štatút utečenca z dôvodu, že boli vykonané zmeny v krajine, kde bol predtým prenasledovaný, ale teraz už nie je. Existujú dve výnimočné príležitosti, pri ktorých je štatút utečenca zrušený. Je to buď vtedy, keď jednotlivec úmyselne skreslil alebo zatajil podstatné skutočnosti, aby získal štatút utečenca, alebo keď sa objavia nové dôkazy odhaľujúce, že jednotlivec by sa nemal kvalifikovať ako utečenec, napríklad preto, že ho bolo možné vylúčiť.[3]

Základom medzinárodného utečeneckého práva, ako už bolo spomenuté,  je Dohovor z roku 1951 o právnom postavení utečencov. Definuje pojem „utečenec“, stanovuje zásadu, že utečenci by nemali byť násilne vrátení na územie, známe ako aj zásade nevyhostenia, kde by boli ohrozené ich životy alebo sloboda, a stanovuje povinnosti utečencov a zodpovednosť štátov voči nim. Najhlavnejšie práva zahrnuté v Dohovore sú: sloboda pohybu, právo na slobodu a bezpečnosť jednotlivca a právo na rodinu.  Po druhej svetovej vojne bol Dohovor vypracovaný najmä pre vtedajšiu utečeneckú krízu. Dohovor bol spísaný na základe Všeobecnej deklarácie ľudských práv z roku 1948 a štyroch Ženevských dohovorov z roku 1949.

Definícia utečenca, ktorá bola napísaná v Dohovore z roku 1951, sa vzťahuje na osobu, ktorá sa stala utečencom v dôsledku udalostí, ktoré nastali pred 1. januárom 1951. Národy sa tiež museli rozhodnúť, či budú túto definíciu aplikovať len na udalosti, ktoré sa stali v Európe alebo aj v iných častiach sveta. Otázka utečencov v 50. a začiatkom 60. rokov ukázala, že rozsah dohovoru z roku 1951 nebol dostatočne široký a bolo potrebné ho rozšíriť. Na tento účel bol prijatý Protokol k dohovoru z roku 1967.

Protokol z roku 1967 bol nezávislým aktom, ktorý však nasledoval po dohovore z roku 1951. Protokol odstránil časové a geografické obmedzenia uvedené v dohovore. Podpísaním tohto protokolu väčšina štátov súhlasila s obsahom oboch dohôd, ktoré opätovne potvrdili, že obe zmluvy sú ústredným prvkom medzinárodného systému ochrany utečencov. Dohovor z roku 1951 a protokol z roku 1967 sa týkajú troch hlavných tém: (1) definícia utečenca spolu s ustanoveniami o zániku postavenia utečenca a vylúčení z neho; (2) právne postavenie (práva a povinnosti) utečencov v krajine ich azylu. To zahŕňa povinnosť utečencov rešpektovať zákony a predpisy krajiny azylu a ich práva v tejto krajine vrátane ochrany pred vrátením; a (3) záväzky štátov vrátane spolupráce s UNHCR pri výkone jeho funkcií a uľahčenia jeho povinnosti dohliadať na uplatňovanie dohovoru.[4] 

Hoci definícia Dohovoru z roku 1951 zostáva dominantná, regionálne zmluvy o ľudských právach ju upravili tak, aby reagovali na nové problémy vysídľovania, ktoré dohovor z roku 1951 nepokrýval.[5]

Príkladom je Dohovor Organizácie Africkej Jednoty (OAU) o špecifických aspektoch problémov utečencov v Afrike, regionálna zmluva prijatá v roku 1969, ktorá doplnila definíciu nachádzajúcu sa v Dohovore z roku 1951 s cieľom zahrnúť objektívnejší popis.[6]

Na základné ľudské práva sa pozeráme ako na niečo bežné a už dané. Vznik týchto práv bol možný vďaka mnohým rokom právnych dohovorov a legislatívnych zmien. Neskôr sa práva rozšírili na určité skupiny, ako sú utečenci. Aj keď bolo pre utečencov ustanovených mnoho medzinárodne uznávaných práv, stále existujú ľudia, ktorí ich vedia obísť. Robia to preto, aby mohli využívať tých v núdzi a tých, ktorí hľadajú lepší život. Na vyššej úrovni máme vlády niektorých krajín, ktoré tieto zákony nerešpektujú. Takejto situácii sme čelili a podľa mňa stále v Európe s čelíme, pokiaľ ide o utečencov. Riadiace orgány Európy budú musieť spolupracovať s inými krajinami, aj mimo EÚ, aby proces mohol byť oveľa plynulejší, transparentnejší a bezpečnejší.  

---

Zdroje:

[1] UN High Commissioner for Refugees (UNHCR). Who we protect. In: unhcr.org [online]. [cit. 2024-03-25]. Dostupné na internete: https://www.unhcr.org/refugees

[2] ZAMFIR Ionel. Refugee status under international law. European Parliamentary Research Service. In: europarl.europa.eu [online]. [cit. 2024-03-25]. Dostupné na internete: https://www.europarl.europa.eu/RegData/etudes/ATAG/2015/569051/EPRS_ATA(2015)569051_EN.pdf

[3] UN High Commissioner for Refugees (UNHCR). Convention and Protocol Relating to the Status of Refugees. In: unhcr.org [online]. [cit. 2024-03-25]. Dostupné na internete: https://www.unhcr.org/media/convention-and-protocol-relating-status-refugees

[4] UN High Commissioner for Refugees (UNHCR), A guide to international refugee protection and building state asylum systems, Handbook for Parliamentarians N° 27, 2017. In: refworld.org [online]. [cit. 2024-03-25]. Dostupné na internete: https://www.refworld.org/reference/manuals/unhcr/2017/en/120593

[5] UN High Commissioner for Refugees (UNHCR). Who we protect. In: unhcr.org [online]. [cit. 2024-03-25]. Dostupné na internete: https://www.unhcr.org/refugees

[6] JASTRAM Kate, ACHIRON Marilyn, UN High Commissioner for Refugees (UNHCR). Refugee Protection: A Guide to International Refugee Law. In: refworld.org [online]. [cit. 2024-03-25]. Dostupné na internete: https://www.refworld.org/pdfid/3cd6a8444.pdf

Sionizmus a jeho počiatky

Sionizmus je stručne charakterizovaný ako národnopolitické hnutie, ktorého počiatočným cieľom bolo vytvorenie útočiska pre Židov. Po prvýkrát bol tento pojem použitý Nathanom Birnbaumom. Bol to autor a publicista, ktorý v roku 1883 založil spolu s ďalšími akademickú fraternitu Kadimah, ktorej prvými členmi boli najmä haličskí židovskí študenti, ktorí v tom čase študovali vo Viedni. Neskôr, v roku 1885, publikoval Selbstemanzipation, čo bolo židovské nacionálne periodikum. V tomto periodiku v roku 1893 ako prvý uviedol pojem sionizmus.[1]

Základ slova spočíva vo vrchu Sion v Jeruzaleme. Už v prorockých knihách malo spomínané označenie znamenať symbol židovského národa a jeho vlasti.[2] Tradícia hovorí, že práve sám Mesiáš zavedie Židov späť na vrch Sion. Avšak nábožensky založení sionisti verili, že až po tom, čo prídu do Izraela, príde aj Mesiáš, ktorý ich vyslobodí.[3]

Dejiny sionizmu majú svoje obdobia, od prehistórie sionizmu až po moderné myšlienky. Už v roku 720 mal v úmysle Serenus vytvoriť židovskú spoločnosť v Palestíne a hlásal jej dobytie. Naprieč 17. storočím dochádza k pokusom mystickým, cez modlitby. Ďalej, v 18. storočí, sa diali utopické projekty, napríklad keď sa Herman Móric chcel stať kráľom Židov v južnej Amerike. Z konca tohto storočia zachytávame snahy hnutia za opätovnú výstavbu židovskej vlasti medzi židmi. Bolo to v rokoch 1860-1880 a k propagátorom patril aj Cvi Kalischer. Z jeho iniciatívy bolo zvolané zhromaždenie dôležitých židovských predstaviteľov za účelom riešenia otázok týkajúcich sa kolonizácie Palestíny. 

Aj napriek snaženiu sa Kalischera, je považovaný za prvého sionistu v modernom slova zmysle Moses Hess, ktorý bol označovaný za predchodcu zakladateľa moderného hnutia sionizmu Teodora Herzla. Hess požadoval v svojich listoch vytvorenie židovskej komunity v Palestíne, ktorej pravidlá a etické normy majú vychádzať z Mojžišových kníh. Dával dôležité odkazy na politické riešenie tohoto problému, avšak toho času nebol pochopený. Myšlienky sionizmu a impulzy na zmenu prichádzali najprv z Ruska, kde sa diali pogromy voči Židom, kedy sa nakoniec museli vysťahovať do iných krajín sveta. V tomto dôsledku sa začali organizovať židovské mládeže, vytvárajúc organizácie. Na Západe sa taktiež presadzovali myšlienky návratu v podobe študentských spolkov, vydávali sa časopisy, periodiká. 

Spúšťačom sionizmu na Západe bol súdny proces s jediným Židom vo francúzskom generálnom štábe, kapitánom Alfrédom Dreyfusom z roku 1894, ktorý bol odsúdený z odovzdávania tajných dokumentov nemeckým úradom a udelili mu doživotný trest.[4] Táto situácia nastala po tom, čo francúzska kontrašpionážna služba zachytila rukou písanú správu. Písmo na základe nesprávnej analýzy pripísali práve rukopisu kapitána Dreyfusa. Aby toho nebolo málo, tak boli voči nemu ešte vykonštruované dva falošné dôkazy.[5]

Proces kapitána Dreyfusa mal veľmi silný vplyv na mladého Žida menom Teodor Herzl. Zaujímal sa o riešenie židovskej otázky, najskôr riešenie nachádzal v asimilácii Židov, potom dospel k záveru, že na vyriešenie problému je potrebné jedine vytvoriť židovskú spoločnosť a štát.[6] Jeho politickú víziu zhrnul v diele z roku 1896 Židovský štát. Rokoval s britskou vládou, žiadal o vyčlenenie časti územia v Palestíne, avšak neúspešne. Herzlovo dielo vzbudilo veľký záujem a s jeho darom diplomatickosti a rečníckosti bol postavený na čelo sionistického hnutia.[7]

Ideológia sionizmu

Ideológia sionizmu sa zakladala na presvedčení, že Židia sú národom v zvláštnej situácii, ktorá sa vôbec nedá porovnať so situáciou iných národov. Ich špecifické ťažkosti, problém zapojenia do života, asimilačný problém ale aj problém antisemitizmu dávajú značku sionizmu ako “židovská otázka”.

Riešenie, že by pretrvávala diaspóra, sionisti odmietajú a považujú to za polovičaté a neúspešné. Sionisti požadujú riešenie politicko-ekonomicky. Z toho plynú štyri základné princípy sionistickej ideológie:

1. Princíp, že židovská otázka je otázkou národnou
2. Negácia; židovská otázka nie je riešitelná v diaspóre.
3. Ak si Židia nepomôžu navzájom, tak im nepomôže nikto. 
4. Ich domovom je jedine Palestína.[8]

Dnešný sionizmus pochádza z dvoch zdrojov, a to novoveké európske osvietenstvo, ktorého dôsledkami sú národné hnutia 20. storočia a sú charakterizované heslami ako „sloboda“, „suverenita“, alebo aj „sebaurčenie“. Druhým zdrojom je židovská národná a náboženská tradícia so svojimi špecifickými orientáciami a etickými princípmi. Prvé učenie bolo práve motiváciou a stalo sa učením Teodora Herzla, druhé učenie môžeme nájsť v učení Achada Haama. Týchto dvoch predstaviteľov môžeme porovnať z hľadiska paradoxnej syntézy idealizmu a na základe ich praktického konania. Achad Haam bol židovský esejista a najvýznamnejším predstaviteľom duchovno-kultúrneho prúdu.[9]

Migrácie zvané Alija

„Aliyah“ je imigrácia Židov z diaspóry do zasľúbenej zeme, do zeme Izrael. Je to jednou z najzákladnejších zásad sionizmu, takisto definované ako „akt stúpania“ smerom k Jeruzalemu. Z veľkej časti židovskej histórie žila väčšina židov v diaspórach, to znamená v spoločenstvách, kde bola alija vždy iba národnou ašpiráciou, ktorá sa čiastočne naplnila až s rozvojom sionistického hnutia. 

Alija je takisto aj veľmi signifikantným kultúrnym konceptom židovstva. Je zakotvená v izraelskom zákone o návrate, ktorý priznáva každému Židovi a niektorým z vybraných Nežidov ( napríklad dieťa a vnuk Žida, manželský partner Žida atď.) zákonom stanovené právo na asistovanú imigráciu a usadenie sa v Izraeli, ako aj izraelské občianstvo. Niekto, kto vykonáva migráciu sa nazýva „oleh“  alebo „olah“. Mnohí nábožensky založení Židia vyznávajú aliju ako návrat do zasľúbenej zeme a považujú ju za splnenie Božieho zasľúbenia, ktoré dal potomkom hebrejských patriarchov Abraháma, Izáka a Jakuba.  V sionistickej histórii sú rôzne vlny alije, od prvej až po piatu, v rôznych rokoch. Od založenia štátu Izrael je riadením islamu v diaspóre poverená Izraelská židovská agentúra.[10]

Záver

Sionistické hnutie je a bolo veľmi kľúčovým bodom židovskej histórie. Mali veľký vplyv na formovanie osobností ľudí, kedže Židia boli z veľkej strany stále asimilačným národom. Avšak aj ich náboženstvo ich do veľkej miery ovplyvňovalo a častokrát sa odkláňalo od toho, čo si mysleli hlavní predstavitelia. Avšak sionistické hnutie sa do značnej miery nikdy nevzdalo. Ich ciele boli vysoké, no pomaly sa ich snažili splniť. Či už sme to mohli vidieť na výsledkoch kongresov alebo migráciách, snaha stále bola. Nuž, negatívna stránka bola tá, že mnoho z nich stratilo svoje ja, migrovalo z miesta na miesto a nemali stály domov. Je len veľmi ťažké povedať, či sa niekedy stopercentne naplní ich cieľ, no snaha neutícha. 

---

Zdroje:

[1] Nathan Birnbaum. [online]. Jewish virtual library. [cit. 11.04.2023] Dostupné z: https://www.jewishvirtuallibrary.org/nathan-birnbaum

[2] FRANEK, Jaroslav. Judaizmus: kniha o židovskej kultúre, histórii a náboženstve. Bratislava: Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT, 2009. ISBN 9788081140105. 

[3] COHN-SHERBOK, Dan. Judaismus: ilustrovaný průvodce : ucelená historie židovského náboženství a filozofie, tradic a praktik, bohatě ilustrovaná s více než 500 fotografiemi a obrázky. Brno: Jota, 2021. ISBN 9788075657794.

[4] FRANEK, Jaroslav. Judaizmus: kniha o židovskej kultúre, histórii a náboženstve. Bratislava: Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT, 2009. ISBN 9788081140105. 

[5] Theodor Herzl convert to zionism. . [online].[cit. 11.04.2023] Dostupné z: https://www.jstor.org/stable/4466575

[6] HERZL, Theodor. Židovský stát: pokus o moderní řešení židovské otázky. Praha: Academia, 2009. Europa. ISBN 9788020017123.

[7] HERZL, Theodor. Židovský stát: pokus o moderní řešení židovské otázky. Praha: Academia, 2009. Europa. ISBN 9788020017123.

[8] FRANEK, Jaroslav. Judaizmus: kniha o židovskej kultúre, histórii a náboženstve. Bratislava: Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT, 2009. ISBN 9788081140105. str. 192-193

[9] FRANEK, Jaroslav. Judaizmus: kniha o židovskej kultúre, histórii a náboženstve. Bratislava: Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT, 2009. ISBN 9788081140105. str. 192-193

[10] Migration to Israel [online].[cit. 11.04.2023] Dostupné z: https://www.jewishvirtuallibrary.org/immigration-to-israel

1. Čo sú ľudské práva 

Ľudské práva sú také práva, ktoré nás ochraňujú pred násilím a útlakom. Tieto práva nám umožňujú slobodne žiť,  slobodne sa vyjadrovať, vzdelávať sa, poznávať nové veci bez toho,  aby na nás boli vykonané neoprávnené zásahy.[1] 

V záujme toho aby sa tieto práva neporušovali sa štáty rozhodli, že tieto práva zakotvia vo svojich štátnych dokumentoch. Na Slovensku ich máme v Ústave Slovenskej republiky.[2] Sú základným pilierom demokratického štátu. Niektoré práva možno za určitých okolností obmedziť, ale nemôžu byť ľudské práva upreté nikomu, keďže sú neodňateľné.  

Skutočnosť, že nám prináležia tieto práva, neznamená, že môžeme robiť čokoľvek. Najlepšie vysvetlenie je to, že naše práva končia tam kde začínajú práva druhých. Taktiež naše práva môžu byť obmedzené v záujme ochrany práv a slobôd iných a v prospech blaha zvyšku spoločnosti. Takéto obmedzenie nastáva ak spáchame trestný čin a ako trest dostaneme väzenie. Existujú aj práva, ktoré nie je možné obmedziť nazývajú sa aj absolútne práva. Sú to napríklad zákaz a ochrana pred otroctvom, mučením alebo nútenou prácou. Tieto aktivity sú úplne zakázané.[3]

Ústava Slovenskej republiky hovorí o ľudských právach ako o  neodňateľných, nescudziteľných , nepremlčateľných a nezrušiteľných. Taktiež Ústava hovorí, že ,,Každý má právo na život. Ľudský život je hodný ochrany už pred narodením. Nikto nemôže byť pozbavený života.”[4]

Ľudské práva rozdeľujeme do troch generácií podľa zamerania na danú oblasť. V prvej generácií sú zahrnuté najzákladnejšie ľudské práva na život a osobnú slobodu.  Druhá kategória zahŕňa politické práva. V tretej generácií nájdeme práva hospodárske, sociálne a kultúrne.[5] Najvýznamnejší dokument, ktorý sa zaoberá ľudskými právami je Všeobecná deklarácia ľudských práv. Bola prijatá na zasadnutí III. Valného zhromaždenia Organizácie spojených národov dňa 10. decembra 1948.[6]

2. Stav ľudských práv po roku 2020

V roku 2020 svet zasiahla pandémia Covid-19, ktorá výrazne ukázala už existujúce spoločenské nerovnosti ako na Slovensku,  tak aj vo svete.[7]

Dňa 2. apríla Amnesty International zverejnila dokument s názvom Európa na križovatke, v ktorom odporúčala štátom, aké kroky by mali podstúpiť v boji s pandémiou a naopak, ako by k tomu nemali pristupovať. Odporúčania zahŕňali aj práva na zdravotnú starostlivosť, práva na bývanie, práva na prístup k vode aj k hygienickým potrebám.[8]

Štáty bojovali proti pandémii 3 roky, no bližšie a ďalšie problémy, s ktorými najviac bojovali, si vysvetlíme v ďalších podkapitolách. 

V roku 2021 sa dostal do povedomia aj konflikt v Afganistane, ktorý obsadil Taliban.[9] Taktiež vypukol aj vojenský konflikt medzi Ruskom a Ukrajinou, presnejšie v roku 2022. Taktiež sa do povedomia dostal konflikt medzi Izraelom a Palestínou. V nasledujúcich kapitolách sa bližšie pozrieme na porušovanie ľudských práv od roku 2020. Spomínaná je aj pandémia Covid-19 ale aj vojnové konflikty.[10] 

2.1 Rasizmus a nezákonné zaobchádzanie s ľuďmi bez domova 

V protipandemických opatreniach sa policajné zložky pri výkone neprimerane zamerali najmä na etnické menšiny a marginálne skupiny. Tieto skupiny boli často vystavované diskriminačným kontrolám totožnosti, pokutám ale aj násiliu a hromadnej karanténe.[11]

Na Slovensku počas pandémie uzavreli 5 rómskych osád pod dozorom polície a armády. Odôvodnili to tým, že išlo o nevyhnutný krok v rámci prevencie šírenia vírusu Covid-19.  3.apríla začala Slovenská republika testovať na koronavírus aj rómske osady. Otázka ostáva otvorená či pri zavedení povinnej plošnej karantény nedošlo k zadržiavaniu osôb z hľadiska medzinárodného práva v oblasti ľudských práv, ktoré je neoprávnené za každých okolností aj vrátane výnimočného stavu.[12]

V jednej z piatich lokalít ostalo 100 ľudí izolovaných aj po ukončení povinnej karantény. Išlo o infikované osoby a ich blízke kontakty. Tieto osoby boli umiestené do obytných kontajnerov. Nebolo ale známe, či podmienky týchto miest spĺňali požiadavky Svetovej zdravotníckej organizácie.[13]

Známa je aj skutočnosť, že počas prvých dní povinnej karantény v rómskych lokalitách neboli obyvateľom poskytnuté žiadne základné informácie o podmienkach karantény.[14]

2.2 Násilie

Ženy a dievčatá čelili násiliu a diskriminácii. 26.5.2020 bola vydaná spoločná tlačová správa od organizácií Amnesty International, International Planned Parenthood Federation a Women’s Link Worldwide, že počas krízy Covid-19 ženy dievčatá čelili zvýšenému riziku násilia, rodovej nerovnosti a diskriminácii.[15] 

V roku 2020 bol vydaný dokument Sprievodca pre Európu: Ochrana práv žien a dievčat v čase pandémie COVID-19 a jej následkov prišiel so zoznamom opatrení, ktoré by mali vlády zaviesť v záujme ochrany práv žien, najmä tých, ktoré zažívajú pretrvávajúcu diskrimináciu. Pred pandémiou bola každá piata žena vystavená domácemu násiliu. Opatrenia povinnej izolácie vystavili ženy vysokému riziku domáceho a sexuálneho násilia a obmedzili prístup k potrebnej pomoci. Niektoré európske krajiny prijali opatrenia na ochranu a podporu žien, no tento systém sa ukázal ako nedostačujúci.   Miera domáceho násilia výrazne vzrástla počas pandémie. Podľa údajov Svetovej zdravotníckej organizácie sa volania na tiesňové linky v mnohých krajinách zvýšili o 60%. Očakávalo sa, že následky zdravotnej krízy  budú mať vážny vplyv na život žien, ktoré pracujú v sektore starostlivosti alebo tie, ktoré už násilie a diskrimináciu zažívali. Potreby a práva žien bolo potrebné ochrániť aj počas krízy, preto bolo stredobodom opatrení aj ochrana žien.[16]

Ženy, ktoré čelili viacnásobnej diskriminácii vrátane migrantiek, Rómok, žiadateliek o azyl, transrodových žien, žien so zdravotným postihnutím čelili aj šikane zo strany štátu. Preto bolo nevyhnutné aby neboli narušené práva žien pri zvýšených policajných právomociach. Aj na Slovensku bol zaznamenaný väčší počet hlásení domáceho násilia alebo rodovej diskriminácie. Napriek tomu sa nenaskytli žiadne opatrenia zo strany štátu, ktoré by riešili tento problém.[17] 

2.3 Diskriminácia žien

Správa Amnesty International a Medzinárodnej komisie právnikov je dôležitým dokumentom, ktorý poukazuje na vážne porušovanie ľudských práv žien a dievčat v Afganistane Talibanom. Ich závery naznačujú, že činy ako svojvoľné zadržiavanie, väznenie, násilné zmiznutia, mučenie a obmedzovanie práv môžu byť považované za zločiny proti ľudskosti podľa medzinárodného práva. Tieto zistenia sú dôležité pre medzinárodné spoločenstvo, pretože poukazujú na potrebu vyšetrovania a možného postihu zodpovedných osôb za tieto závažné porušenia ľudských práv. Vykonávanie takýchto činov je v rozpore s medzinárodnými dohovormi a normami týkajúcimi sa ľudských práv. Je dôležité, aby medzinárodné spoločenstvo a organizácie zamerané na ľudské práva spolupracovali na zabezpečení dôkladného vyšetrovania týchto zločinov a aby sa podnikli opatrenia na ochranu práv a dôstojnosti žien a dievčat v Afganistane.[18]

Návrat Talibanu v Afganistane k moci obmedzuje práva žien. Zakazujú ženám pracovať vo verejnom sektore, obmedzujú prístup k vzdelaniu a základným právam a prísne obmedzujú ich slobodu pohybu. Sú v rozpore s medzinárodnými dohovormi a zmluvami ktoré Afganistan podpísal. Je dôležite, aby medzinárodné spoločenstvo a organizácie, ktoré sa zaoberajú ľudskými právami, vyvíjali tlak na Taliban, aby dodržiaval tieto medzinárodné dohovory a zabezpečil práva žien a dievčat v Afganistane. Monitorovanie a verejná osveta týchto porušení môže vyvolať tlak na Taliban a viesť k lepšiemu zachovávaniu práv žien v krajine. Taliban zatýka ženy za ich účasť na pokojných demonštráciách ale ak vyjadria nesúhlas s diskrimináciou. Používajú na to násilie, mučenie a zle zaobchádzanie. Takéto správanie je hrubým porušovaním ľudských práv na slobodu a prejavu.[19]

---

Zdroje:

[1] POLLMANN, Arnd a Georg LOHMANN, ed. Ľudské práva. Bratislava: Kalligram, 2017. ISBN 978-80-8101-960-9.

[2] POLLMANN, Arnd a Georg LOHMANN, ed. Ľudské práva. Bratislava: Kalligram, 2017. ISBN 978-80-8101-960-9.

[3] POLLMANN, Arnd a Georg LOHMANN, ed. Ľudské práva. Bratislava: Kalligram, 2017. ISBN 978-80-8101-960-9.

[4] Ústava Slovenskej republiky. In: . 2023, s. 119

[5] POLLMANN, Arnd a Georg LOHMANN, ed. Ľudské práva. Bratislava: Kalligram, 2017. ISBN 978-80-8101-960-9.

[6] [3] POLLMANN, Arnd a Georg LOHMANN, ed. Ľudské práva. Bratislava: Kalligram, 2017. ISBN 978-80-8101-960-9.

[7] AMNESTY INTERNATIONAL. Stav ľudských práv v roku 2020. AMNESTY INTERNATIONAL. Amnesty International [online]. 2020, 2020 [cit. 2023-12-30]. Dostupné z: https://www.amnesty.sk/stav-ludskych-prav-v-roku-2020/

[8] AMNESTY INTERNATIONAL. Stav ľudských práv v roku 2020. AMNESTY INTERNATIONAL. Amnesty International [online]. 2020, 2020 [cit. 2023-12-30]. Dostupné z: https://www.amnesty.sk/stav-ludskych-prav-v-roku-2020/

[9] AMNESTY INTERNATIONAL. Stav ľudských práv v roku 2020. AMNESTY INTERNATIONAL. Amnesty International [online]. 2020, 2020 [cit. 2023-12-30]. Dostupné z: https://www.amnesty.sk/stav-ludskych-prav-v-roku-2020/

[10] AMNESTY INTERNATIONAL. Stav ľudských práv v roku 2020. AMNESTY INTERNATIONAL. Amnesty International [online]. 2020, 2020 [cit. 2023-12-30]. Dostupné z: https://www.amnesty.sk/stav-ludskych-prav-v-roku-2020/

[11] AMNESTY INTERNATIONAL. Protipandemické opatrenia v Európe odhalili rasové predsudky v policajných štruktúrach a diskrimináciu. AMNESTY INTERNATIONAL. Amnesty International [online]. 2020, 2020 [cit. 2023-12-30]. Dostupné z: https://www.amnesty.sk/protipandemicke-karantenne-opatrenia-odhalili-rasove-predsudky-a-diskriminaciu/

[12] AMNESTY INTERNATIONAL. Protipandemické opatrenia v Európe odhalili rasové predsudky v policajných štruktúrach a diskrimináciu. AMNESTY INTERNATIONAL. Amnesty International [online]. 2020, 2020 [cit. 2023-12-30]. Dostupné z: https://www.amnesty.sk/protipandemicke-karantenne-opatrenia-odhalili-rasove-predsudky-a-diskriminaciu/

[13] AMNESTY INTERNATIONAL. Protipandemické opatrenia v Európe odhalili rasové predsudky v policajných štruktúrach a diskrimináciu. AMNESTY INTERNATIONAL. Amnesty International [online]. 2020, 2020 [cit. 2023-12-30]. Dostupné z: https://www.amnesty.sk/protipandemicke-karantenne-opatrenia-odhalili-rasove-predsudky-a-diskriminaciu/

[14] AMNESTY INTERNATIONAL. Protipandemické opatrenia v Európe odhalili rasové predsudky v policajných štruktúrach a diskrimináciu. AMNESTY INTERNATIONAL. Amnesty International [online]. 2020, 2020 [cit. 2023-12-30]. Dostupné z: https://www.amnesty.sk/protipandemicke-karantenne-opatrenia-odhalili-rasove-predsudky-a-diskriminaciu/

[15] AMNESTY INTERNATIONAL. Milióny žien a dievčat čelia v dôsledku pandémie COVID-19 zvyšujúcej sa neistote, násiliu a riziku ďalšej diskriminácie. AMNESTY INTERNATIONAL. Amnesty International [online]. 2020, 2020 [cit. 2023-12-30]. Dostupné z: https://www.amnesty.sk/miliony-zien-a-dievcat-celia-v-dosledku-pandemie-covid-19-zvysujucej-sa-neistote-nasiliu-a-riziku-dalsej-diskriminacie/

[16] AMNESTY INTERNATIONAL. Milióny žien a dievčat čelia v dôsledku pandémie COVID-19 zvyšujúcej sa neistote, násiliu a riziku ďalšej diskriminácie. AMNESTY INTERNATIONAL. Amnesty International [online]. 2020, 2020 [cit. 2023-12-30]. Dostupné z: https://www.amnesty.sk/miliony-zien-a-dievcat-celia-v-dosledku-pandemie-covid-19-zvysujucej-sa-neistote-nasiliu-a-riziku-dalsej-diskriminacie/

[17] AMNESTY INTERNATIONAL. Milióny žien a dievčat čelia v dôsledku pandémie COVID-19 zvyšujúcej sa neistote, násiliu a riziku ďalšej diskriminácie. AMNESTY INTERNATIONAL. Amnesty International [online]. 2020, 2020 [cit. 2023-12-30]. Dostupné z: https://www.amnesty.sk/miliony-zien-a-dievcat-celia-v-dosledku-pandemie-covid-19-zvysujucej-sa-neistote-nasiliu-a-riziku-dalsej-diskriminacie/

[18] AMNESTY INTERNATIONAL. Zaobchádzanie so ženami v Afganistane by malo medzinárodné spoločenstvo vyšetrovať ako zločin proti ľudskosti. AMNESTY INTERNATIONAL. Amnesty International [online]. 2023, 2023 [cit. 2023-12-30]. Dostupné z: https://www.amnesty.sk/zaobchadzanie-so-zenami-v-afganistane-by-podla-amnesty-malo-byt-vysetrovane-ako-zlocin-proti-ludskosti/

[19] AMNESTY INTERNATIONAL. Zaobchádzanie so ženami v Afganistane by malo medzinárodné spoločenstvo vyšetrovať ako zločin proti ľudskosti. AMNESTY INTERNATIONAL. Amnesty International [online]. 2023, 2023 [cit. 2023-12-30]. Dostupné z: https://www.amnesty.sk/zaobchadzanie-so-zenami-v-afganistane-by-podla-amnesty-malo-byt-vysetrovane-ako-zlocin-proti-ludskosti/

Jankuv, J. Medzinárodnoprávne a európske mechanizmy ochrany ľudských práv. Bratislava: Iura edition, 2006. ISBN ISBN 80-8078-096-X.

Lalinská, B. ĽUDSKÉ PRÁVA V 21. STOROČÍ. Dubnica nad Váhom, 2012. Bakalárska práca. Dubnický technologický inštitút v Dubnici nad Váhom.

Ústava Slovenskej republiky. In: . 2023, s. 119. ISSN 978-80-8162-256-4.